András Cséfalvay (1986, Bratislava) mal na tejto výstave potvrdiť a obhájiť svoje minuloročné víťazstvo v cene Oskara Čepana. Vtedajšie rozhodnutie poroty bolo určite vnímané kontroverzne aj pre nízky „profesný vek“ víťaza. Vtedy nás zaujal konzekventný až renesančný prístup k práci, smerovanie k totálnemu umeleckému dielu – bez nadsázky by sa to dalo pomenovať ako temer „wágnerovská“ stopa. Ako svoju prezentáciu v galérií Médium si autor vybral video inštaláciu.
I. VYSLYŠANÉ MODLITBY V GALÉRIÍ MÉDIUM
Ako svoju prezentáciu v galérií Médium si teda autor vybral video inštaláciu. Ťažisko by sa malo odohrať prevažne na veľkoplošných plátnach, doplnené bude niekoľkými plexisklovými tabuľami obsahujúcimi slovný komentár k pohyblivému obrazu (text je písaný v predvečer inštalácie a vtedy sa ešte všeličo môže zmeniť). A niekde na okraji bude doplnené aj týmto textom. Celá inštalácia sa odvíja od svojho názvu – vyslyšané modlitby. Tu autor priznáva dva inšpiračné zdroje – jedným je názov posledného nedokončeného románu Trumana Capoteho, ktorý mal byť údajne tým skvelým „proustovským“ zavŕšením jeho kariéry. Capote i Cséfalvay však siahli po ešte staršom zdroji, a to najznámejšom citáte Sv. Terézie z Avily – bolo viac sĺz preliatych za vypočuté modlitby než za tie nevypočuté. Práve vábenie jazyka, či presnejšie jeho náboženskú aj literárnu obraznosť spája autor s obrazom. Vyberá si veľké témy (láska, politika, modlitba, smrť, umenie), ktoré spracúva do výpovedí jednotlivých respondentov, tí na kameru vo veľkom prekreslenom detaile nasvietení temercaravaggiovským svetlom – ako naliehavé portréty barokových mučeníkov –, rozprávajú na zadanú tému. Pohyblivý obraz je poňatý ako monumentálny portrét, kde sa každé gesto, zatvorené oči, pohyb či ustrnutie stávajú nositeľom významov a prispievajú ďalšou rovinouk čítaniu celku. Výsledných sedem videí nie je náhodným číslom, táto symbolika spolu s témou, veľkolepým formátom a čistou prácou kamery prispievajú k výsledku, ktorý bymal podčiarknuť presne to, čo porota pred rokom na mladom debutantovi ocenila – odhada odvahu. Odvahu k patetickej forme a odhad pri balansovaní s ňou. Keďže pôsobenieinštalácie veľmi závisí na jej umiestnení do zvoleného priestoru, zostáva tu celá jedna rovina neznámeho. Ako dopadne sa bude treba presvedčiť v Galérií Médium po vernisáži výstavy.
INTERMEZZO
----- Original Message -----
From: András Cséfalvay
To: Alexandra Kusa
Sent: Friday, July 09, 2010 2:56 PM
Subject: Re: vypočute modlitby
Mila Alexandra!
Dakujem za pomoc, ano: "pomoz divakovi, pomozes sam sebe", súhlasim, pochopenie nastalo. Aj text sa mi pozdáva. Buduci tyzden uz zacinam natacanie s p. Daucikovou, a dalsimi...
Aj so Silviou Čúziovou som sa dohodol, takze sa to zacina uz vyzerat ako nieco zivotaschopné.Rád by som sa s Vami aj stretol buduci tyzden, ak by ste mali čas.zatial Vám posielalm link na video čo som robil minulý semester, aby ste mali predstavu v akej vizualite planujem aj sucasné videá.: http://vimeo.com/12401296
Dakujem
A
2010/7/7 Alexandra Kusa
Dobry den Andras,
dakujem za mail, ano myslim, ze rozumiem, resp. ak chapem osnovu nasledovne, som na vlne?
Synopsis/Osnova
Videoinštalácia Answered Prayers je zbierkou príbehov, vnútorných monológov, ktoré hovoria o túžbach a ich naplnení. Naplnená túžba takmer vždy v sebe obsahuje istú stopu nostalgie a melanchólie a práve na tento, vlastne ambivalentný moment sa vo videách autor sústreďuje. Jednotlivé videá, z ktorých sa skladá celá inštalácia sú poňaté ako portréty konkrétnych ľudí. Názov je vypožičaný z knihy Vypočuté modlitby, nedokončeného diela Trumana Capoteho, o mechanizmoch slávy - nadšenia a sklamania z okruhu New Yorských priateľov spisovateľa, autor však vychádzal z oveľa staršieho citátu Sv. Terézie z Avily: „bolo viac sĺz preliatych za vyslyšané modlitby než za nevyslyšané“.
A
II. VYSLYŠANÉ MODLITBY TRUMANA CAPOTEHO
Posledný veľakrát avizovaný román, ktorého názov sa vyslovoval ako zaklínadlo (ako modlitba), nebol nikdy dokončený. Mal byť autorovým posledným dielom, počas jeho života vyšlo niekoľko ukážok a po jeho smrti tri kapitoly. Autor údajne toto dielo popisoval v spoločnosti často a rád, takmer vždy podrobne a s rozkošou, ako svoju „hviezdu na nebeskej klenbe“ a vykresľoval zložitý, bujný, vtipný a nezbedný román, rozprávaný postavou, ktorá upomínala na samotného Trumana: „bude to drak s dlouhým ocasem sestávající z řady kapitol, přičemž názvy některých z nich nám naprosto důvěrně šeptal do snadno oblouzených uší“. Tvrdil, že dielo je dokončené, len ho piluje – všetko toto bola mystifikácia, viac „toho“, než tri kapitoly, ktoré priebežne vyšli časopisecky neexistovalo. TC totiž už dávno nevládal písať. Napriek tomu sú dnes mnohí presvedčení, že kniha (tam) kdesi existuje.
III. A EŠTE K SV. TERÉZII
„Rehoľným menom Terézia od Ježiša – Teresa de Jesús, učiteľka modlitby, španielska mystička, serafínska matka, zakladateľka reformovaných (bosých) karmelitánok, stigmatizovaná, svätá, cirkevná učiteľka, učiteľka mystiky, spolupatrónka Európy, patrónka Španielska, Mexického arcibiskupstva, Avily a Neapola, všetkých karmelitánskych spoločenstiev, patrónka v duchovnej núdzi. Jej mystické zážitky vyvrcholili v udalosti stigmatizácie jej srdca anjelom, ktorá sa odohrala niekoľko ráz v jej cele v roku 1559. Terézia odvtedy mala jazvu na srdci a s touto jazvou žila ešte 23 rokov. Za normálnych okolností by musela zomrieť. Po tomto zázraku stigmatizácie nasledoval celý reťazec dlhotrvajúcich extáz. Za blahoslavenú ju vyhlásil Pavol V. v roku 1614 a za svätú Gregor XV. v roku 1622. Pápež Pavol VI. ju v roku 1970 ako prvú ženu vyhlásil za učiteľku Cirkvi. Keď už cítila, že sa blíži jej smrť (jej deň poznala už osem rokov), urýchlila svoj návrat z Burgosu. Avšak po príchode do Alby opustili Teréziu sily. Bola vyčerpaná mnohými telesnými a duševnými utrpeniami a dlhoročnými útokmi, ktorým bola stále vystavovaná. Pri svojom poslednom svätom prijímaní povedala: „Môj Snúbenec a Pán! Je čas, aby som sa vydala na cestu. Odíďme, nastala hodina...“ Svätá Terézia zomrela 5. októbra 1582 v Albe. 25. novembra 1585 jej telo previezli do Avily a odovzdali ho sestrám u svätého Jozefa. Tu ho vystavili v zlatej schránke. O deväť mesiacov na prosbu kniežaťa z Alby ho znova previezli do kláštora v Albe. Pápež rozhodol o definitívnom mieste uloženia jej ostatkov (v Albe) až 10. júla 1589.
Srdce sv. Terézie je najpozoruhodnejšou relikviou posledných storočí. Z tela mŕtvej ho vybrali a uložili na osobitnom mieste. Operáciu vykonali lekári. Relikvia bola vystavená v kláštore, kde sa každý mohol presvedčiť o poranení srdca. Jeho skúmanie trvá dodnes. V roku 1836, v noci z 18. na 19. marca objavila sestra Pavla na srdci dva veľké tŕne. Páter Nemesio Caardellac, autor diela „Santa Theresa de Jesus y las epinas de su corason“, spozoroval 29. apríla 1875, že dva veľké tŕne majú formu klincov a krvavočervenú farbu. 13. mája 1875 počul páter Caardellac jemný tlkot srdca sv. Terézie. Sestry tvrdili, že tlkot sa ozýva tak často a nahlas, že niekedy odvracia ich pozornosť pri pobožnosti.“1
EPILÓG
Andrásove balansovanie na okraji vizuálnej a literárnej extázy a gýču sa pomaly stáva jeho autorskou manierou a vábenie jazykom a obrazom výrobnou metódou. Ja osobne oceňujem predovšetkým jeho odvahu riskovať patetickú formu, pretože tú „možno najľahšie prestreliť“, preto ho niekedy podozrievam, že o tom vôbec nevie a práve chytený balans je tou osobitnou stránkou jeho talentu. Teraz opäť vábi, zaplavuje a vyplavuje (spomienky, podvedomé obrazy, slabosti) a podľa všetkého by mu to malo opäť vyjsť.
Alexandra Kusá
P.S.: A pri tejto príležitosti sa nedá nespomenúť staré čínske príslovie: „Dávajte si pozor na želania, mohli by sa Vám splniť“. A Jenny Holzer: „Protect me from what I want“.
1 Podľa http://rozhanovce.rimkat.sk/view.php?cisloclanku=2007100801 vyhľadané 7. 7. 2010.